Emire Khidayer

  • Slovenčina (Slovenská republika)
  • English (United Kingdom)

Partneri

Bájny Sumhuram

"Konečne som zasa tu. Ako mi len moje mesto chýbalo!" pomyslela si kráľovná Bilkís a nahlas zajasala. Oči sa jej rozžiarili a srdce sa naplnilo radostným očakávaním. Nadýchla sa zhlboka, aby si vychutnala vôňu prímorského vzduchu, na ktorý sa celý rok tak tešila.

Kráľovná zo Sáby chodila do Sumhuramu vždy koncom leta, aby si užila nádhernú zeleň, ktorá sa objavila vždy s príchodom tohto ročného obdobia vďaka monzúnovým vetrom. Aj ostatní cestujúci z karavány boli radi, že konečne dorazili do cieľa. V palácových stajniach sa pohoniči postarali o svoj najvzácnejší poklad - ťavy, ktoré ich niesli na chrbtoch až z ďalekého Maaribu.

V Maaribe, v jemenskom vnútrozemí, bolo hlavné sídlo kráľovnej. Sumhuram zasa slúžil na letný pobyt. Bol jej miláčikom a aj keď sa politické problémy s niektorými kmeňmi vyhrotili, odovzdala moc na osem týždňov svojmu prvému vezírovi. Nechcela si nechať ujsť nové zážitky s ľudom Sumhuramu, dobrodružné príbehy moreplavcov, ktorí prebrázdili šíre moria a oceány, ale predovšetkým chcela skontrolovať obchod s tovarom, na ktorom stojí a padá jej ríša...
 


 

Ktorá je tá pravá?

Mestá Nizva a Bahla sú široko-ďaleko známe čarodejníctvom. V minulosti v týchto mestách bývali iba tí, čo sa v nich narodili. Kvôli povestiam o začarovanosti sa Nizve a Bahle vyhýbali všetky karavány a dokonca i zablúdení pútnici či žobráci. Obyvatelia zo susedných mestečiek a dedín mali už vyšliapané chodníky, ktorými tieto mestá z opatrnosti obchádzali. Každý sa obával k nim priblížiť, lebo medzi pospolitým ľudom sa povrávalo, že kto vkročí do Nizvy či Bahly, živý odtiaľ nevyviazne.

Hádam v každej rodine v oboch mestách sa ešte aj dnes nájdu zlomyseľní bosoráci, ale aj dobroprajné veštice a mágovia. Za odriekania modlitieb vykonávajú rôzne rituály, vzývajú anjelov, púštnych duchov, ifrítov, ale aj najmocnejších zlodžinov z druhu máridov. V každom dome počuť pred západom slnka rozprávania o lietajúcom koberci, zariekaniach pri kadidle či o džinoch-divotvorcoch. Príbehy sa uchovávajú iba tak, že sa rozprávaním prenášajú z generácie na generáciu.

Aj dnes každý starý otec rozpráva svojim vnúčatám príbeh, ktorý sa stal už veľmi, veľmi dávno. Prečudesný príbeh jednej rodiny z Nizvy. Taký známy, že sa dostal do všetkých ománskych miest a dedín, ba zavialo ho až do ďalekého Zanzibaru. Aj preto ho istý básnik menom Abdulláh bin Humajd prepísal a dal si pritom náramne záležať aj na tom, aby ozdobné znaky arabského písma vyzerali čo najkrajšie.

Stalo sa to pred mnohými a mnohými rokmi, keď v Nizve umrelo sedemročné dievčatko Núra. Živé a zdravé dieťa jedného dňa padlo, akoby mu niekto preťal niť života. Ako je už zvykom, dievčatko do druhého dňa pochovali, zavinuté iba do bielej plachty. Plačky veru najímať nemuseli, lebo nielen Núrina matka, ale aj ostatné ženy na pohrebe úprimne a srdcervúco plakali...



Tajomný spev

Bolo to už veľmi dávno, keď sa dievčina menom Álija započúvala do krásnej melódie. Bola krásna, a tak sa jej otec o ňu bál a nechcel ju púšťať von. Álija na rozdiel od svojich sesterníc bola ochudobnená o náležité vzdelanie, vhodné aj pre dievča.

Jej sesternice Zajnab, Šarífa a Huda dostávali všeobecné vzdelanie. Mali svojho učiteľa, ktorý ich každý deň chodil učiť domov, lebo ich otec si to mohol dovoliť. Podstatné bolo, že to bol múdry muž, ktorý vedel, že národ bude mať dobrú budúcnosť iba vtedy, keď budú rovnako vzdelaní muži aj ženy. Preto sa dievčatá učili starej arabskej literatúre, trochu zabŕdli do matematiky a astronómie, zvládali hru na lutne a vedeli recitovať verše z Koránu. Keď Zajnab, Šarífa a Huda prišli pozrieť svoju milovanú sesternicu Áliju, vždy si so sebou vzali aj lutnu a spolu na nej brnkali. A tak aj Álija mala možnosť dotknúť sa čara hudby.

Väčšinu dňa trávievala Álija doma sama, a preto si aspoň otvárala obloky, aby ju obveseľovali zvuky z ulice a spev vtákov na stromoch. Tak sa stalo, že jedného dňa začula zďaleka akúsi záhadnú melódiu. Sústredila sa ešte viac, aby ju lepšie vnímala a rozoznala medzi ostatnými zvukmi. Znela úplne tichučko, ledva ju bolo počuť.

Na druhý deň hneď zrána si sadla k oknu, otvorila ho a nastražila uši. Áno, tóny úchvatnej melódie sa niesli prebúdzajúcim sa mestečkom. Teraz ich počula lepšie, lebo ulica bola ešte skoro prázdna a raňajší koncert vtákov sa už skončil...